Padovani, Martin H.

Deň:

Linky:

Článok - hnev

Citáty: 40

Na zlo sa treba pozrieť priamo a zaoberať sa s ním, ale nesmiene dovoliť, aby nás premohlo.
Hnev je pre zrelosť a pre zdravé ľudské vzťahy absolútne potrebný. Kým sa nenaučíme zaobchádzať správne so svojím hnevom, nestaneme sa nikdy celkom ľudskými.
Čím viac sme v kontakte s realitou a čím viac s ňou zápasíme, bez ohľadu na to, aké ťažké to môže byť, tým väčšiemu mentálnemu a emocionálnemu zdraviu sa tešíme, tým hlbší je náš pocit zdravej sebaúcty.
Potlačiť svoj hnev je jednou z najnebezpečnejších vecí, ktoré môžeme urobiť. Zlé môže byť naše správanie, nie cítenie.
Odpustenie je akt vôle a intelektu, založený na našej rozumovosti. Je to vystretie ruky k človeku a jeho pozvanie na návrat do predošlého vzťahu. Može byť ťažký, chladný, musí byť ale pravý a nefalšovaný. Nemusí ho sprevádzať vrúcnosť či pozitívne pocity.
Normálny zdravý pocit viny je ochrancom zdravia spoločnosti.
Každé zlyhanie je príležitosťou poučiť sa, získať cenné poznanie seba a stavať sa k životu zodpovednejšie.
Vina nás podnecuje k neustálemu ubezpečovaniu, že sme napriek našim hriechom hodnotní a že sa nemáme odsudzovať.
Skôr než dokážem milovať iného, potrebujem milovať seba. Ak vzťah k samým sebe nie je zdravý, nemôžeme ho takým urobiť pomocou iného človeka.
V Galilejskom mori je život, lebo vodu nielen dostáva, ale i dáva ďalej - v Mŕtvom nie je, lebo vodu iba dostáva a ďalej nedáva. Taký istý je aj rozdiel medzi láskou k sebe a láskou sebeckou.
Oveľa viac ako hladujúcich ľudí je tých, ktorým sa veľmi ubližuje a ktorí emocionálne hladujú, lebo im nik neprejavuje súcit. To spôsobuje podvýživu ducha a usmrcuje život a lásku v rodine.
Jadro rodinného života spočíva v tom, že rodičia sú modelmi prejavovania svojich citov tak vo vzájomnom vzťahu, ako aj vo vzťahu k svojim deťom.
Jedným z najúčinnejších spôsobov ako sa dotknúť toho, čo cítia iní, je pozorne a aktívne počúvať. Iba súcitiacim počúvaním môžeme vstúpiť do vnútra iného a dotknúť sa ho, nazrieť do jeho srdca a duše.
Osoba, akou sa staneme, je určená tým, či sa rozhodneme brať alebo nebrať životné situácie do vlastných rúk. Stále sa musíme rozhodovať a tieto naše rozhodnutia určujú to, či sa stávame ľuďmi lepšími alebo zatrpknutými.
V akejkoľvek situácii sa musíme pozrieť najprv sami na seba a potom na to, čo je mimo nás, aby sme vedeli, ako pristupovať k určitej osobe alebo situácii.
Treba mať odvahu učiť sa zo svojich chýb a postupovať ďalej, preberať zodpovednosť za svoje rozhodnutia.
Komunikácii sa učí v rodine - ako navzájom komunikujú rodičia, či sa rozpráva o plánoch a citoch voľne, otvorene a pravdivo, či sa prejavuje spontánne vzájomná náklonnosť, ako sa prejavuje svoj hnev.
Na rozvinutie umenia komunikovať treba celý život. Nikdy ho nemožno považovať za hotové - vyžaduje sústavnú prax a nepretržitú starostlivosť o jeho prehodnocovanie.
Neváhajme preskúmať v čom uspela i zlyhala naša pôvodná rodina, ktorej vplyv v hlbinách našich sŕdc a myslí zvoľna pôsobí. Výzva, ktorej tu čelíme, je vyrásť nad svoje rodinné pozadie tým, že ho pochopíme a niečo sa z toho naučíme.
Boh nás vždy miluje, Boh nám vždy odpúšťa, Boh je tu vždy s nami. Predpokladá sa, že náboženstvo nám prináša pokoj, radosť, nádej, úľavu a útechu. Ak neprináša, niečo nie je v poriadku s nami - nie s naším náboženstvom a vierou
Kristus sa nestal človekom aby nám problémy odňal, ale aby nás naučil zvládať ich a tak žiť zodpovednejšie.
Nezmyselný náboženský strach, úzkosti a povery spôsobujú, že sa náboženstvo stáva smiešne. Rozumný Boh, ktorý nám dal rozum, sa potom javí ako nerozumný.
Boh nás netrestá, trestáme sa sami. Boh nás ani neodsudzuje, my sa odsudzujeme. Boh je za nás - nie proti nám.
Zdravé náboženstvo je veľmi silnou podporou dobrého duševného zdravia a emocionálnej vyrovnanosti.
Dobré náboženstvo a dobrá psychológia sa podporujú a navzájom umocňujú svoju hodnotu.
Ak ľudia odmietajú odpustiť sami sebe dokonca aj po tom, čo im odpustil Boh, to nie je náboženstvo ale masochizmus. Určite to nie je kresťanstvo.
Psychológia vysvetľuje pôsobenie interakcie v ľudských vzťahoch, náboženstvo zdôrazňuje náš vzťah k Bohu a k ľuďom.
Nech sa nám stane čokoľvek - dobré alebo zlé - Boh žiada, aby sme tomu čelili, či je to spravodlivé alebo nespravodlivé, logické alebo nelogické, rozumné alebo nerozumné.
Odpúšťanie je nevyhnutnosťou každého hodnotného vzťahu. Bez odpúšťania niet kresťanského života.
Naše city nie sú hriechy. Hriešne môže byť iba naše správanie.
Ak sme neodpustili sami sebe, nezakúsili sme plnosť vykúpenia, nezmierili sme sa so sebou a ani sme nedosiahli kresťanskú zrelosť.
Odpustiť si neznamená zmyť si hriechy alebo nevidieť ich, ale postaviť sa tvárou v tvár drsnej skutočnosti našich skutkov, zdvihnúť svoj kríž a nasledovať Ježiša.
Nemôžeme plne žiť a milovať, ak nemáme zrelú vieru, ktorá nám umožňuje odpúšťať samým sebe bez ohľadu na to, čo všetko sme v živote pokazili.
Biť sa s hriechom je jednou z dimenzií zdravia - ak nedovolíme, aby nás pocity viny celkom pohltilli, mali by nás priviesť k úsiliu získať Božie odpustenie i svoje vlastné.
Pre kresťanov je zlyhanie príležitosťou upevniť svoj vzťah k Bohu tým, že pocítime a zintenzívnime našu vieru v jeho neprestajnú oslobodzujúcu lásku.
Boh nás miluje napriek našim chybám. Ak to isté dokážeme aj my, dosiahli sme pravú lásku k sebe.
Sebaodsudzovanie nás zobrazuje ako nehodných preto, že zlyhávame. Ak sa v svojej nedokonalosti za to nenávidíme, je to ochromujúce, deštruktívne, patologické a nekresťanské.
Potrebujeme cítiť Božie zľutovanie, ktoré prichádza skrze citlivého, láskavého kňaza. To znamená, že kňaz by mal byť osobou cítiacou a nielen osobou slova a obradu.
Keď sme súcitní, keď vieme cítiť s inými, sme skutočnými kresťanmi, služobníkmi Božieho zľutovania.
Súčasťou našej viery je, že Boh môže aj zo zla urobiť dobro. Ak sme ochotní spolupracovať a urobiť svoj diel práce tým, že zmeníme to čo zmeniť môžeme - seba.